Komárno je najväčším, najvýznamnejším a najzachovalejším pevnostným komplexom na Slovensku. Komárňanská pevnosť je jedinečnou ukážkou fortifikačnej architektúry 16. až 19. storočia. Možno tu vidieť bastiónový, polygonálny aj fortový systém opevnenia. Vo svojej dobe bola najväčšou a najsilnejšou obrannou stavbou rakúsko-uhorskej monarchie. Vzhľadom k svojej monumentalite a zachovalosti patrí medzi unikáty aj v európskom meradle.

Prehliadku pevnosti z dôvodu bezpečnosti návštevníkov je možné absolvovať výlučne len so sprievodcom. Individuálna návšteva jednotlivcom nie je umožnená. Sprievodcovské služby zabezpečuje dobrovoľný aktív členov neziskovej organizácie „Pro Castello Comaromiensi“ v Komárne.

*** január až jún a október až december ***

Začiatok prehliadky: utorok, streda, štvrtok a piatok (okrem sviatkov): od 9:00, od 11:00, od 14:00 a od 16:00 hod.

(v pondelok a cez víkendy prehliadky nevykonávajú)

*****

*** júl, august, september ***

 Začiatok prehliadky: utorok, streda, štvrtok a piatok: od 9:00, od 11:00, od 14:00 a od 16:00 hod.

 sobota, nedeľa: od 11:00, od 14:00 a od 16:00 hod.

Odchod na prehliadku pevnosti je z kancelárie neziskovej organizácie, ktorá sa nachádza v zadnej časti budovy mestskej polície.

Tel.: +421352851250, +421948830202, +421910366659

Výhodné strategické miesto na sútoku Váhu a Dunaja s brodom vzbudzovalo záujem od dávnych čias. Ovládanie takéhoto jedinečného prievozu a rušného dopravného ohniska znamenalo panstvo nad celou okolitou krajinou. Lokalita dnešnej pevnosti Komárna sa spomína v Anonymovom diele Gesta Hungarorum. V období tatárskych vpádov, kedy bola veľká časť nášho územia spustošená, sa dokázalo ubrániť len niekoľko silných hradov. Medzi ne patrilo i Komárno, o ktorom sa zmieňuje jeden z listov kráľa Bélu IV. v roku 1245. Po ústupe Tatárov z Uhorska kráľ, podporujúci rozkvet stredovekých miest v krátkom čase udeľuje 25 mestám veľké výsady, medzi nimi – v roku 1265 – i mestské práva Komárnu.  Vznik prvého murovaného hradu v Komárne možno datovať do rokov 1265–1268. V roku 1317 sa za hradbami komárňanského hradu bránil Matúš Čák Trenčiansky proti uhorskému kráľovi Karolovi Róbertovi.  Reprezentatívnu podobu renesančného paláca dala komárňanskému hradu prestavba v dobe panovania Mateja Korvína vykonaná talianskymi majstrami. Komárňanský hrad sa na konci 15. storočia stal významným komplexom budov s prepychovo vystavaným palácom, zodpovedajúcim náročným kráľovským požiadavkám. Charakter hradu a jeho ďalší vývoj zmenili až vyše pol druha storočia trvajúce turecké vojny. S rozvojom delostrelectva nastáva nová epocha fortifikačného staviteľstva.

Po obsadení Budína Turkami v roku 1541 rozhodol Ferdinand I. o výstavbe pevnosti v Komárne.  Vyhotovením plánu komárňanskej pevnosti poveril Pietra Ferraboscu, ktorý navrhol päťuholníkový bastiónový systém. V roku 1546 sa začala výstavba pevnosti na mieste staršieho hradu. V roku 1557 sa zdokonaľovali už len zemné valy a prehlbovali sa vodné priekopy. Tým sa ukončila výstavba tzv.  Starej pevnosti. Pevnosť mala tvar nepravidelného päťuholníka. Jarná povodeň v roku 1570 spôsobila obrovské škody, lebo sa zrútila čast kurtín. Pod osobným vedením U.Süessa bola pevnosť v 1572-1592 znovu postavená podľa pôvodného vzoru.  Jej tvar sa dodnes prakticky nezmenil. K ďalšej dôležitej fortifikačnej činnosti došlo v dobe panovania Leopolda I. (1658–1705), keď v rokoch 1663–1664 padli do rúk Turkov Nové Zámky, čím sa obranná protiturecká reťaz prelomila. Z tohto podnetu nariaďuje Leopold I. výstavbu ďalších dvoch bastiónových pevností: pevnosti Leopoldov neďaleko Hlohovca, ktorá mala zabrániť tureckému prenikaniu na Považie a  Novej pevnosti v Komárne. Prvá etapa výstavby Novej pevnosti trvala do roku 1663, kedy boli vykonávané len práce na zemných valoch. Po roku 1663 sa začala druhá etapa výstavby, v ktorej namiesto dočasných zemných valov postupne budovali bastióny a kurtíny z kameňa a pálených tehál. Práce sa uskutočnili na základe projektov Franza Wymesa s využitím poznatkov najmodernejšej talianskej a francúzskej fortifikačnej architektúry. Dôkladná výstavba Novej pevnosti bola ukončená v roku 1673. Stará pevnosť ostala v pôvodnom tvare. Pred jej hlavnou bránou bol vystavaný nepravidelný ravelin, chrániaci vstup. Nová pevnosť mala väčšiu rozlohu než stará, mala tiež  tvar päťuholníka a jej dva východné bastióny sa voľne pripájali za vodnou priekopou k dvom západným bastiónom Starej pevnosti. Z piatich bastiónov Novej pevnosti bol najväčší západný (stredný) s hrotom smerujúcim k mestu. Na sever i na juh od neho boli situované dva raveliny, z ktorých južný, s padacím mostom, mal  úlohu chrániť hlavnú bránu pevnosti, ktorá bola umiestnená v strede kurtíny medzi západným a južným bastiónom. Široká vodná priekopa okolo obvodových múrov sledovala tvar  pevnosti. V hradbách boli vybudované kazematy, z ktorých do priekopy vyúsťovalo niekoľko poterien. Okolo Starej a Novej pevnosti postavili v tomto období i kontreskarpy s krytou cestou a s niekoľkými zhromaždiskami.  V tej dobe predstavovala komárňanská pevnosť vyspelú fortifikačnú stavbu,  jednu z prvých svojho typu v strednej Európe. Turecká armáda utrpela v roku 1683 pri Viedni závažnú porážku. Táto udalosť znamenala podstatný prevrat v živote Komárna. Hraničná pevnosť stráca na svojom význame a starostlivosť o jej údržbu klesla na minimum. Dve veľké zemetrasenia v rokoch 1763 a 1783 na dlhší čas spečatili jej osud. Armádne veliteľstvo usúdilo, že oprava pevnosti nie je rentabilná a z toho dôvodu ju vojsko opustilo. Pozemok pevnosti daroval cisár Jozef II. mestu a budovy boli v roku 1784 predané na dražbe.

Vplyvom napoleonských vojen sa začala nová expanzia výstavby pevnostného systému Komárna. Vojnové udalosti v rokoch 1800–1805 usmerňujú pozornosť vojenského velenia, ktoré si potrebovalo pri Dunaji zabezpečiť strategické postavenie proti Napoleonovi, opäť na Komárno. Pri tejto príležitosti sa buduje z tehál aj severné krídlo Novej pevnosti, ktoré bolo dovtedy zo zeminy. Túto činnosť možno nazvať aj treťou etapou výstavby Novej pevnosti. Práce sa začali 20. augusta 1808 a 4. septembra toho istého roka boli  dokončené. V rámci ďalších prác sa na nádvorí v roku 1810 vystavala kasáreň v pôdorysnom tvare písmena “U” so stenami rovnobežnými s kurtínami. V  jej vnútornom priestore na južnej strane postavili v roku 1815 veliteľskú budovu. V rokoch 1827–1839 bola prestavaná aj Stará pevnosť. Pri zachovaní obvodových múrov pevnosti vybudovali kazematné priestory v kurtínach, ako aj kazematné delostrelecké postavenia v bastiónoch. V priebehu 19. stroročia pokračovala veľkorysá výstavba pevnostného komplexu polygonálneho typu ďalšími prvkami – Palatínskou líniou, Vážskou líniou, Vážskym a Dunajským predmostím, fortom Sandberg a fortom Igmánd až do dnešnej podoby. Po výstavbe týchto fortifikačných prvkov plnili centrálne pevnosti už len úlohu bastiónového vnútorného opevnenia – noyau polygonálnej komárňanskej pevnosti.

Palatínska línia bola vystavaná v rokoch 1839-1847 na mieste staršej dočasnej zemnej pevnostnej línie z roku 1809. Bola pomenovaná na počesť palatína Jozefa, riadiaceho opevňovacie práce pôvodnej línie v roku 1809. Pozostáva z 5 reduitových fortov, navzájom spojených armovaným zemným valom s priekopou a streleckými galériami do súvislej obrannej reťaze, dlhej 5 km. Začína na brehu Dunaja cca 3 km západne od centrálnych pevností a končí pri ramene Váhu. Forty sú číslované rímskymi číslicami I – V a sú stavebne zhodné. V zmysle tradičného názvoslovia rakúskej opevňovacej školy sú označované ako “bastióny”. Prepojenie medzi vnútorným priestorom obrannej línie a územím mimo mesta zabezpečovali 3 dokonale chránené brány – pri bastióne I. Bratislavská brána, pri bastióne III. Gútska brána a pri bastióne V. Apálska brána.

Vážska línia jej výstavba začala v roku 1866 v dôsledku zhoršenia vzťahov s Pruskom, kedy malo Komárno plniť úlohu tzv. “národného reduitu”. Vážska línia začína na severnom konci Palatínskej línie ako jej pokračovanie, potom sa stáča na juh pozdĺž toku Váhu. Líniu tvorí 6 objektov (VI.-XI.), z ktorých prvé dva (č. VI. a VII., označované tiež ako “bastióny”),  patria medzi reduitové forty. Tieto sú medzi sebou spojené zemným valom bez armovania. Forty majú iný pôdorys než forty Palatínskej línie a líšia sa aj navzájom medzi sebou.  Jadro fortu VII. tvorí reduit v pôdorysnom tvare “U”. Od fortu VII. pokračuje línia na juh pozdĺž toku Váhu vo forme Carnotovho múra so strieľňami, chráneného zemným valom a tokom Váhu, zosilneného delostreleckými kaponiérovými batériami VIII. až XI. Posledným objektom XI. sa Vážska línia napojuje na vonkajšie fortifikačné články Novej pevnosti, čím uzatvára pevnostný prstenec okolo mesta.

Vážske predmostie sa nachádza na druhom brehu Váhu oproti centrálnym pevnostiam, Dunajské predmostie sa nachádza na druhom brehu Dunaja oproti centrálnym pevnostiam. Obe boli spojené s centrálnymi pevnosťami pontónovým mostom. Ich prvoradou úlohou však nebolo chrániť most, ale chrániť centrálne pevnosti pred útokom z druhej strany vodných tokov. Vývoj oboch predmostí bol v podstate totožný. Pôvodne boli vybudované za riekami v roku 1585. V prvej polovici 17. stor. ich nazývali sv. Michael (neskôr sv. Filip) a sv. Peter. V roku 1661 boli zbúrané, pretože už nevyhovovali vtedajším nárokom a na ich miestach postavili silnejšie obranné stavby. V rámci veľkej výstavby pevnostného systému v 60. rokoch 19. stor. ich prestavali a zosilnili podľa novej takticko-technickej štruktúry opevnení. Obe predmostia boli stavebne podobné. Pozostávali z ústredných objektov – štvoruholníkových bastiónových fortov, zosilnených po oboch stranách 3 zemnými redutami. Objekty boli pospájané zemnými valmi, priliehajúcimi na koncoch k brehom riek. Ústredný objekt Dunajského predmostia sa nazýva Hviezdicová pevnosť.

Fort Sandberg bol vystavaný v rokoch 1850 – 1871 na Monoštorskom návrší na mieste starších opevnení, vybudovaných pri bojoch v roku 1849 na rozkaz veliteľa pevnosti generála Klapku. Bol postavený  na základe projektov Ženijného riaditeľstva v Komárne.  Zabezpečoval pevnosť pred útokom od juhozápadu a delostrelecky ovládal tok Dunaja. Ide o polygonálny reduitový fort približne obdĺžnikového pôdorysu. Zaberá plochu cca 70 ha.

Fort Igmánt Predstavuje najmladší a najmodernejší prvok pevnostného systému Komárna. Vybudovali ho v rokoch 1871 – 1877 na zabezpečenie pevnosti pred útokom z juhu.  Na rozdiel od ostatných častí komárňanskej pevnosti patrí už do novej formy pevnostného staviteľstva –  fortového opevňovacieho systému. Ide o jednovalový delostrelecký fort. Je predstaviteľom vrcholu fortifikačnej architektúry pred zavedením ocele a betónu. Jeho dokončenie v roku 1877 sa považuje za zavŕšenie výstavby komárňanskej pevnosti.

Pri návšteve Komárna rozhodne odporúčame návštevu pevnostných prvkov na maďarskej strane:

Fort Sandberg (Monostori eröd) – po odchode sovietskych vojsk je celý fort využitý ako pevnostné múzeum. Po zaplatení vstupného možno voľne bez sprievodcu skúmať celý fort na povrchu i v podzemí, vrátane streleckých galérií v eskarpe i kontreskarpe. V objekte sa nachádza vojenské múzeum, usporiadavajú sa tu príležitostné výstavy a kultúrne podujatia (v lete 2002 sa tu konala výstava, venovaná pevnosti Przemysl).

Fort Igmánd (Igmándi eröd) – objekt je udržiavaný, strážený, nachádza sa v ňom múzeum generála Klapku.

Dunajské predmostie – v centrálnom objekte (Hviezdicová pevnosť, Csillágeröd) sa nachádza veľkosklad nápojov. Interiér je čiastočne prístupný. Na mieste redutovej fronty východne od centrálneho objektu sa nachádzajú nevýrazné zemné valy, silne zarastené neprestupnou vegetáciou. V zachovanej redute západne od centrálneho objektu sa nachádza čestný vojenský cintorín.

zdroj:pevnosti.sk, komarno.sk

A7 Apartments → Pevnosť Komárno (850m)